Založ si blog

Humanitárne beckettovanie

Po dlhom čase sa mi dostal do rúk Samuel Beckett. V slovenskom vydaní, čo je vždy celkom osviežujúce. Určite nie som jediný, kto má pocit, že tej prekladovej literatúry je u nás stále menej. Štatistiky mi to možno nepotvrdia, ale dobre. Ja to proste viem.

Prepáčte. Odbieham.

Knihu vydal pár rokov dozadu Divadelný ústav v Bratislave („koprodukcia“ VŠMÚ) a nachádza sa v nej viacero známych Beckettových divadelných hier. Nazvali ju trochu lakonicky Samuel Beckett: Hry. Úvod napísal (predpokladajme) poľský (predpokladajme) autor Marek Kędzierski, o ktorom som po krátkom googlení nedokázal na internete nájsť nič hodnoverné. Napriek tomu jeho dvadsaťstranový životopis francúzsko-írskeho spisovateľa určite patrí k tomu lepšiemu, čo som o ňom doteraz čítal. Možno práve pre svoju stručnosť. Marek dokáže byť vecný a pritom vôbec nemáme pocit, že vynecháva alebo zamlčuje niečo skutočne podstatné (koho zaujíma rodinný život, všakže).

Ako tvrdia autori obrovskej beckettovskej biografie, iba o Kristovi, Napoleonovi a Wagnerovi sa napísalo viac ako o tvorcovi Godota,“ oznámi nám hneď na začiatku a ja nemám najmenší dôvod neveriť mu. Akurát som dostal chuť prečítať si niečo o Wagnerovi; asi som kultúrny analfabet a trestuhodne nevzdelaný, ale moje vedomosti o jeho živote sa blížia takmer nule. Žiadnu knihu venovanú výhradne tomuto nemeckému velikánovi som dodnes nečítal. Ale to vlastne ani o Kristovi. O ňom sa vôbec píšu životopisy?

Nechajme to.

Týmto článkom som chcel povedať niečo iné. Ak dovolíte.

Dva ľúbostné listy píšeme ťažko: prvý a posledný,“ napísal raz Francesco Petrarca, teda aspoň podľa Wikicitátov. Ja sa vám pri tejto príležitosti musím zároveň priznať, že toto je môj prvý ľúbostný list o literatúre… ktorý sem píšem…

Nie.

Radšej to rýchlo prekliknite, choďte si čítať niečo o politike, zasmejte sa na Dankovi. Som amatér. Chápete? Diletant. Ale som dosť arogantný a svojim spôsobom aj namyslený, čiže sa to možno dokonalo vykryje.

To sa poddá, hovorí klasik.

Pokračujem.

Rovno k veci. Medzi Beckettovými hrami som našiel aj niečo zaujímavejšie, ako len pre mňa neznámeho poľského autora píšuceho o francúzsko-írsko-anglickej literatúre. Tým niečím je katastrofa. Prepáčte (silený smiech). Katastrofa, s veľkým K. Hra, ktorá svoj pôvab rozkladá iba na štyroch stranách a je venovaná Václavovi Havlovi.

Beckett ju vraj napísal dva roky predtým, ako ju daroval organizátorom akcie Une nuit pour Václav Havel, ktorá bola usporiadaná v Avignone (21. júl 1982). Mala poslúžiť ako vyjadrenie solidarity s práve väzneným českým dramatikom. Ide o jednoaktovku, s politickým presahom a má pomerne ambivalentný koniec. Aspoň to tvrdili a stále ešte tvrdia kritici, pričom dnes v ich stopách kráčajú aj odborníci na literatúru. O čom hra vlastne je? To je otázka, kvôli ktorej toto píšem.

Katastrofa si rýchlo získala slávu ako politická hra. Sám Havel bol týmto Beckettovým gestom hlboko dojatý. „Srdečne vám ďakujem,“ napísal mu v liste hneď po prepustený z väzenia, pričom dodal, že Beckett touto hrou preukázal „hlboké porozumenie pre utrpenie tých, ktorí nie sú a nikdy neboli ľahostajní k behu vecí.“ Beckett bol (je) výborný spisovateľ, o tom sa nemusíme baviť. Jeden z posledných skutočne veľkého formátu. Je však pomerne bizarno-zábavné čítať odborné výklady hier, ktoré napísal, nevynímajúc ikonické Čakanie na Godota, a ako sa hľadajú významy tam, kde je pauza alebo kde je častokrát len domnelý, strácajúci sa podtext. Všetky tie úvahy rôznych intelektuálov, čo tým chcel alebo nechcel povedať! Kde sa končia? Kde začínajú? A koho to vlastne zaujíma? Mňa, odpovedám si obratom a hlúpo sa usmejem. Bolo to zábavné na hodine slovenčiny a je aj teraz. Obzvlášť pri absurdnej dráme.

Tento literárny smer z polovice 20. storočia je fascinujúci vo svojej nejednoznačnosti aj komplikovanosti. Áno, nezdá sa to, viem. Niekto sa môže domnievať, že sú to iba nezmyselné čarbanice a je otázne, nakoľko je toto tvrdenie v mnohých prípadoch vzdialené od pravdy, pretože napísať dobrú absurdnú hru je skutočne veľmi náročné, ľahko sa môže stať, že sa to celé rozpadne a imploduje do seba. Uvediem jeden príklad za všetky. Láska na Kryme. Autor Sławomir Mrożek. Poliak a podobne ako Václav Havel, tiež disident. Pred pár rokmi som na to plný očakávaní zašiel do Astorky (myslím, že to bol rok 2014 – ale hrajú to tam aj dnes, pokiaľ viem). Vystupoval tam kamarátkin otec alebo kto (čo) a navyše bola práve aktuálna rusko-ukrajínska kríza (aj keď to s tým podľa nej vôbec nesúviselo, asi šťastná náhoda, že) atď. Aby som to skrátil.

Bolo to peklo.

Suverénne to najhoršie, čo mi kedy divadlo (alebo tento žáner) ponúklo. Dokonca až, povedal by som, ABSURDNE zlé, zlé… zlé… Katastrofa. Tentoraz s malým k.

Ako by som vám to mohol názorne ilustrovať? Skúsim to opäť cez literatúru. V Hellerovej Hlave XXII je jedna postava, čo vyhľadáva a zúčastňuje sa vecí, ktoré nemá rada, pretože, keď sa človek nudí, uteká čas pomalšie, podobne ako pri zábave plynie rýchlo, čím si vlastne dokáže predĺžiť svoj život (vyhýbajúc sa všadeprítomnej vojne a ľudskému utrpeniu). Po tomto, po Láske na Kryme, som si zrejme odžil životov hneď niekoľko. Bolo to napísané fakt mizerne. Hlavný problém (ten skutočne podstatný) tkvel v nedostatku absurdnosti: situácie a dialógy neboli dotiahnuté do krajnosti, ako by mali. Rozpadlo sa to po pár minútach, práve tak ako tento blog. Neviem, neviem. Mal som za to, že Sławomir Mrożek je významný literát. Možno to bolo len nešťastné prevedenie, ale po tejto hre sa u mňa stal symbolom niečoho zdeformovaného.

Ale to je len môj názor. Ostatným ľuďom sa to zrejme páčilo. Smiali sa. Smiali… stále… Prečo…? Keď jeden herec druhému nedokázal vyzuť topánku a ťahal ho za sebou na stoličke, čo sme mohli vidieť už miliónkrát predtým a miliónkrát lepšie prevedené, publikum sa išlo potrhať, explodovali im hlavy. Soni Smolkovej, divadelnej kritičke Pravdy, sa to zrejme tiež páčilo. Podľa jej názoru je to celkom „vydarená inscenácia“. V .týždni boli už trochu opatrnejší. „Za rozpačitý výsledný tvar môže do istej miery samotný autor, ktorý z textu zakázal čokoľvek škrtať (a škrtať veru bolo čo), čo režisér akceptoval.“ Teda tak je to.

Áno, bola to odbočka pomerne záludná, už to vidím. Chcelo by sa mi povedať, že nevyhnutná pre zvyšný kontext, no to by bol iba lacný a navyše celkom priehľadný alibizmus. Láskou na Kryme som bol tak otrasený, že ešte tri roky po jej skončení nedokážem o divadle (a absurdnej dráme ani nehovoriac) písať bez istého skepticizmu. Nie je pravda, že by som tento literárny smer nemal rád, práve naopak – len ma to znechutilo. Becketta alebo Ionesca (toho skôr) pokojne postavím na piedestál a korunujem za Augusta celej drámy, celého vesmíru.

Takéto odbočenie do neznáma vám možno pomôže lepšie pochopiť, prečo je zábavné hodnotiť absurditu v literatúre a prečo ma tak pobavila Katastrofa či skôr jej jednotlivé interpretácie. Prejdime teda konečne k samotnému príbehu.

Sú tu prítomné štyri postavy. Režisér, Jeho asistentka, Hlavný hrdina a Luke, osvetľovač v zákulisí. Hlavný hrdina stojí ako manekýn na podstavci a Režisér ho rukami asistentky modeluje podľa svojej predstavy, posuň ruky, pozeraj sa inam a tak podobne. Keď je Režisér konečne spokojný, Hrdina má sklopený pohľad. Ozve sa „vzdialená salva potlesku“, ako píše autor. Hrdina zdvihne hlavu a potlesk utíši. Opona. To je všetko. A hľadajte tam politiku. Hľadajte.

Hľadáme.

Obvyklé interpretácie? Hrdina je disident (prípadne utláčaní ľud, jeho zosobnenie), ktorého životom (dušou) manipuluje režim (štát/spoločnosť). Od počiatkov si všímali kritici, literáti a politici nejasnosť nejednoznačného konca, no ako sa sám Beckett vyjadril: „Nie je to vôbec ambivalentné.

Zaujímalo by ma, kedy to vlastne napísal. V knihe, ktorú držím otvorenú, sa píše, že dva roky pred premiérou v Avignone. Inde, že ju napísal pri tejto príležitosti. Za tieto nedostatky vedomostí sa preto vopred ospravedlňujem.

No čo, ideme už? Čakáme. Stále ešte čakáme. Na koho? Aha.

To je pravda.

Asi mi to uniká… význam, ten konkrétny hlbší zmysel. Čo je tu vlastne podstatné? Neviem, ale toto určite nie.

Mám dve svoje vlastné interpretácie.

(1.) Prvá je nepravdepodobná, ale stále ešte pravdepodobnejšia, ako hľadanie neznámeho v tom politicky len zdanlivo orientovanom. Všetci sa zhodnú, že Hlavný hrdina je človek v opozícii – proste disident. Áno. S tým súhlasím tiež, krútim hlavou hore, potom dolu (žeby). No ako k tomu zapadá ten ostatok? Režisér a Jeho asistentka – inak povedané verejnosť – si s ním robia, čo chcú. Ako som už spomenul, je pre nich len manekýn. Prezentujú doňho vlastné pocity a myšlienky (presne ako kritici do hry). Chcú ho vidieť v tom svetle (a to doslova), v akom si ho sami predstavujú, stáva sa len abstrakciou ich predsudkov. Vkladajú mu nový význam. Práve oni – odborná verejnosť; hrdina ako stredobod imaginárneho vesmíru reflektorov sa tomu len podvoľuje. Rezignoval na odpor. Ku koncu, keď ho konečne pretvoria k obrazu svojmu, ho môžu predstaviť pred široké publikum, ktoré je ním očarené, tlieska. On ho však rýchlo utíši. Prečo, pýtate sa? Je to posledný výkrik jeho súdnosti – cíti, že je to nezaslúžené, pozornosť, ktorú nechcel. Ako sa javí pred nimi, je vo svojej podstate neskutočné. Bol stvorený umelo; slávu a uznanie si nezaslúži.

Ak niečo, mám pocit, že táto hra vypovedá viac o jej autorovi, ako o súboji jednotlivca s totalitným režimom. Nie! Tak som to nemyslel… nechápte ma zle. Ešte raz. Nie som o tom celkom presvedčený; iba sa mi zdá, že konvenčný (tradičný) výklad je absolútne na smiech. Aspoň rovnako ako ten môj.

(2.) Druhá interpretácia? Nič prevratné.

Katastrofa sa Beckettovi váľala niekde pod stolom, zabudnutá, nepovšimnutá, až pokým ju neposlal ako „darček“ do Avignonu, aby tak podporil československý disent a Václava Havla. Pôvodne ani nemusela byť napísaná s politickým motívom (do toho zapadá aj moja interpretácia č. 1.), ktorému nakoniec iba spätne poslúžila.

Zdá sa mi to najlogickejšie. Aj keď jej politizáciu sám autor nespochybnil. To len potvrdzuje Beckettovu mysterióznosť. Nič viac.

Ale záleží na tom vôbec? Slovami Alexandra Grahama Bella na smrteľnej posteli:

„Nie.“

Regresívne Slovensko

30.09.2017

So záujmom som si na YouTube pozrel diskusiu, ktorú organizovalo v Bratislave nové politické hnutie Progresívne Slovensko (PS). Jej názov bol Nová tvár strednej Európy a moderoval ju náš bezkonkurenčne najlepší spisovateľ Michal Hvorecký… Počkajte. Najskôr vysvetlím toho Hvoreckého. V živote každého fanúšika klasických filmových skvostov akými sú The Room, [...]

zena tabletka lieky choroba liek

Japonsko eviduje 4 úmrtia a 100 hospitalizácií v súvislosti s doplnkami výživy

28.03.2024 12:09

Firma minulý týždeň informovala, že prvé sťažnosti na problémy s obličkami dostala už v januári.

korčok, pellegrini

Prezidentský duel Korčok – Pellegrini. Kampaňa nabrala na obrátkach. Môžeme čakať ešte nejaké prekvapenia?

28.03.2024 12:00

Prvý duel prezidentských kandidátov Korčoka a Pellegriniho odvysiela Rádio Slovensko a RTVS:24.

medvede, tabuľka, Repište

Pellegrini: Mimoriadne rokovanie parlamentu k odstrelu medveďov zatiaľ nebude

28.03.2024 11:31, aktualizované: 11:55

Zákon o možnom odstrele rizikových medveďov sa má prerokovať v skrátenom legislatívnom konaní na najbližšej riadnej schôdzi.

Martin Havrlent

"Ako to, že sa súd končí? Neprečítali ste dôkazy, nepriviedli ste svedkov." Danton pred popravou

Štatistiky blogu

Počet článkov: 2
Celková čítanosť: 3856x
Priemerná čítanosť článkov: 1928x

Autor blogu

Kategórie